Vážení priatelia,
Milé kolegyne a kolegovia,

Dovoľte, aby som Vám v mene novozvoleného výboru SSAIM poprial všetko najlepšie do Nového roku, najmä pevné zdravie, životnú energiu, spokojnosť a pohodu v pracovnom a osobnom živote. Pokoj v duši, čistý stôl a dobrí ľudia nech Vás sprevádzajú po celý rok.

Koncom minulého roku ste zvolili nový výbor SSAIM na 7. volebné obdobie 2015-2018. V mene novozvoleného výboru vám ďakujeme za dôveru a povzbudenie. Zvolenie do výboru SSAIM je pre všetkých členov záväzkom a výzvou.

Pri prevzatí „štafetového kolíka“ vedenia našej odbornej spoločnosti vyjadrujem hlbokú úctu a vďaku odchádzajúcemu výboru, ktorý pod dlhoročným vedením prezidenta Milana Onderčanina dosiahol pozoruhodné úspechy – vybudovanie činorodej svojbytnej odbornej spoločnosti Slovenskej anesteziológie a intenzívnej medicíny v SLS a založenie tradície organizovania vedeckých odborných podujatí, ktoré sa stali trvalou súčasťou života spoločnosti a sú pilierom a východiskom pre našu ďalšiu prácu. Osobitne ďakujem MUDr. Onderčaninovi a odchádzajúcim členom výboru doc. P. Törökovi, MUDr. M. Očenášovej, doc. M. Májekovi. Spomíname a ďakujeme aj zosnulému MUDr. P. Gašparcovi.

Novozvolený výbor má všetky predpoklady pokračovať v dobrých tradíciách svojich predchodcov a ponúknuť členom SSAIM ďalšie ciele a výzvy.

Naším cieľom je udržať a zvýšiť kvalitu kontinuálneho vzdelávania členov SSAIM, a tým posilniť autoritu a postavenie odboru.

Naďalej chceme organizovať tradičné vedecké kongresy a sympóziá ako formu výmeny skúseností, zvyšovania informovanosti navzájom, ako aj rastu profesionality našich členov. Radi budeme rozvíjať odborné vzťahy so zahraničnými odborníkmi, klinikami, vedeckými a výskumnými pracoviskami. Aj na pôde ESA a ESICM sa budeme uchádzať o dôstojnú reprezentáciu SSAIM.

Formou tvorby a pripomienkovania legislatívnych noriem chceme implementovať dobrú európsku a svetovú prax aj do legislatívy súvisiacej s anestéziológiou a intenzívnou medicínou v SR.

Podmienky výkonu dennej praxe anestéziológa – intenzivistu môžeme ovplyvňovať kvalitnými metodickými odporúčaniami, chceme sa podieľať na ich tvorbe a pripomienkovaní.

Chceme posilniť nové vízie a perspektívy rozvoja spoločností v integrovanej činnosti so sekciami SSAIM.

Naďalej budeme úzko spolupracovať so sestrami oddelení AIM cez ich profesionálne organizácie, s cieľom skvalitniť a posilniť jednotu našej odbornej spoločnosti a celej anestéziologickej obce.

Najdôležitejšie je zapojiť viac kolegov a spolupracovníkov do činnosti spoločnosti, podľa ich potrieb, vôle, záujmu, ale aj slobodného rozhodnutia. Využiť veľký potenciál skoro 800 člennej základne k spolupráci, sebarealizácii a podnietiť k činnosti najmä mladých kolegov, to bude jedným z hlavných cieľov výboru SSAIM.

Naším krédom v činnosti zostáva naďalej dodržiavať základné ľudské a etické hodnoty – humanizmus, lásku a porozumenie. Povolanie lekára a zvlášť anestéziológa vyžaduje veľa cností a daností: dobré zdravie, fyzickú a psychickú kondíciu, pohotovosť, vysokú odbornosť a profesionalitu, poctivosť a oddanosť k odboru, odhodlanie a ľudskosť, ale tiež skromnosť a pokoru. Budeme radi, keď tieto vlastnosti prenesieme do práce výboru i celej spoločnosti.

Výbor pozýva a vyzýva všetkých svojich členov, kolegov a priateľov anestéziológov a intenzivistov k spolupráci na nových projektoch.

Tešíme sa na spoločné stretnutia, na spoločnú prácu v prospech nás všetkých.

Ako dobila anestézia slovenské teritórium, alebo kde sú korene slovenskej anestéziológie.

h. doc. MUDr. Milan Onderčanin, PhD.

14. február 2005 je dňom, keď si slovenská anestéziologická obec pripomenula 5. výročie úmrtia nestora slovenskej anestéziológie a intenzívnej medicíny doc. MUDr. Tomáša Kadlica.
Vznikol dôvod poohliadnuť sa za obdobím formovania anestéziológie a intenzívnej medicíny na Slovensku, ale najmä za vývojom v druhej polovici dvadsiateho storočia.
Z historických prameňov vieme, že v stredoveku na Slovensku boli tri regióny, v ktorých sa vykonávala zdravotnícka starostlivosť. Vzdelávanie do roku 1770 sa v Uhorsku získavalo predovšetkým na nemeckých univerzitách, Taliansku, ale najviac v Prahe. Počas krátkeho trvania Trnavskej Univerzity (sedem rokov pôsobila lekárska fakulta), sa našli písomné správy, predovšetkým publikácia, ktorej autorom je prof. Wenzeslav Trnka. Bol dekanom spomínanej fakulty. Publikácia pochádza z roku 1777. Jej obsah môžeme považovať za blízky dnešnej intenzívnej medicíne (Comentarius de tetano).
V dejinách Bratislavy dočítali sme sa, že v roku 1537 ju navštívil polyhistor Philipus Aureolus Paracelsus, vlastným menom Theophrastus Bombastus z Hohenheimu (1493-1541). Mimo iného pracoval aj s éterom, rozpoznal a popísal jeho pôsobenie k utíšeniu bolesti, ale nedospel k poznaniu, že by sa mohol využiť k chirurgickej narkóze. V mestskom archíve sa o jeho návšteve zachovala len kramárska zmienka a účet. Bola to pre mesto veľká udalosť, ako napokon pripomína tabuľa umiestnená na bočnej stene Primaciálneho paláca. Svojimi kúskami zabával ľudí aj tým, že pod skleneným zvonom éterom omráčil sliepky a potom ich oživil odkrytím, čo bolo k radosti divákov.
Prvá inhalačná anestézia na území Uhorska sa vykonala v roku 1847 v Budapešti, vykonal ju János Barass (M. Janeczkó, Viedeň, 2001). Rozvoj miestnej anestézie ovplyvnil rakúsky lekár Carl Keller, spoznal účinok kokaínu, prezentoval svoj objav vo Viedni 17. septembra 1884.
S určitými praktikami „o bezbolestnosti“ koketoval prešporský rodák Adolf Zsigmondy (nar. 1816), vychýrený chirurg a stomatológ, medzi iným bol „ručiteľom skvostnosti chrupu“ Jej Výsosti Cisárovnej Alžbety Kráľovnej Uhorska.
Anestézia sa koncom prvej polovice dvadsiateho storočia stala limitujúcim faktorom rozvoja modernej chirurgie nielen na britských ostrovoch, ale vo svetovej medicíne vôbec.
Rozvoj slovenskej anestéziológie v podstatnej miere ovplyvnila anglická škola. V Anglicku sa mladí medici a lekári z Československa inšpirovali modernou anestéziou. Pred hrozbou vojny sa uchýlili do emigrácie, návratom domov koncom štyridsiatych rokov pozitívne ovplyvnili vývoj československej medicíny a uviedli anestéziológiu ako súčasť modernej medicíny.
Proces v Československu sa zavŕšil v roku 1954 založením Anestetickej komisie pri Chirurgickej sekcii Československej lekárskej spoločnosti J.E.P. Pôsobenie a činnosť komisie podmienil formovanie anestéziológie, komisia sa zasadila o vybudovanie anestéziologickej služby a nakoniec o uznanie anestéziológie ako nadstavbovej špecializácie.
Na Slovensku po roku 1945 sa vytvorili tri kryštalizačné jadrá, z ktorých vyrástli prví odborníci.
Prvé kryštalizačné jadro nazývame martinské, je spojené s osobnosťou prof. Pavla Steinera. Považuje sa za zakladateľa modernej slovenskej chirurgie, bol zdrojom nových poznatkov aj o anestézii, načerpal ich počas pobytu v Anglicku.
Je významnou osobnosťou slovenskej medicíny. Štúdium medicíny začal v Prahe, pokračoval vo Viedni a ukončil v roku 1932 v Bratislave. Popri medicíne vyštudoval aj filozofiu, bol akademickým majstrom Československa v plávaní. Vo februári roku 1938 emigroval do Anglicka, získal FRCS (Fellow of Royal College of Surgeons – Člen kráľovskej chirurgickej spoločnosti). Pracoval v Mile End Hospital v Londýne, spriatelil s Ruth E. Mansfieldovou. Tento, vtedy štyridsaťročný ambiciózny chirurg, sa venoval hrudnej chirurgii, chcel ju vykonávať moderne, potreboval školeného anestéziológa.
Po príchode do Martina poznatky, ktoré získal v Anglicku, mal záujem ihneď uplatniť, preto v roku 1946 pozval z Anglicka prof. Ruth E. Mansfieldovú.
Bola prvou, ktorá na Slovensku vykonala éterovú endotracheálnu vyváženú celkovú anestéziu. Pojem „vyvážená anestézia“ zaviedol Lundy v roku 1926, v súčasnosti sa čiastočne prekrýva s pojmom doplňovaná, balancovaná anestézia. (Larsen)
Žiaľ, v povojnovom období sa pozornosť dokumentácii nevenovala, dodnes sme neobjavili autentický záznam, ostáva nám veriť, že to tak bolo. O tom Ruth Mansfield referovala 31. mája 1991 v Amsterdame na tému: „Impressions of Anaesthesia in Czechoslovakia in 1946 and 1966“. Medzi poslucháčmi bola prim. MUDr. Marta Janíková CSc.
Prof. Ruth E. Mansfieldová bola prvou v Anglicku, ktorá podávala anestézie k operáciám na otvorenom srdci. Československo navštívila dvakrát v rokoch 1947 a 1966. Zúčastnila sa v roku 1966 sympózia o monitorovaní, organizoval ho MUDr. B. Dvořáček. Vtedy navštívila aj Slovensko, prišla do Martina. O aktivitách prof. Ruth E. Mansfieldovej máme písomné doklady doložené písomne prezidentom AAGABI prof. Davidom Wilkinsonom. A zo zachovanej korešpondencie B. Dvořáčka a doc. T. Kadlica.
Hovoríme o podaní prvej celkovej anestézie lekárom na Slovensku po 2. svetovej vojne.
Prof. MUDr. P. Steiner v roku 1948 vyslal mladého lekára Jána Fizelyho na študijný pobyt k MacIntoshovi a Bannisterovej do Londýna. Získal ako prvý slovenský anestéziológ certifikát v anestéziológii. Považujeme ho za prvého slovenského odborníka špecialistu v anestéziológii. Bol zakladajúcim členom Komisie pre anestéziológiu pri Chirurgickej sekcii Československej lekárskej spoločnosti J.E.P. a tiež prvým podpredsedom. Komisiu založilo 44 lekárov 16. mája 1952 v Olomouci.
V martinskom jadre vyrastali mnohí, prvou dámou slovenskej anestéziológie bola MUDr. Darina Moncoľová-Nábělková. Výrokom „anestéziológia moja láska, neláskavá“ oslovovala pre odbor mnohých lekárov.
Na martinskom pracovisku, v tom období bolo novým slovenským centrom postgraduálného vzdelávania lekárov, sa vyprofilovali ďalší, najmä Hanušková-Steinerová M., Polačková O., Cmarková, Piljarová M.
Druhé kryštalizačné jadro nazývame bratislavské.
Prof. K. Čársky vyslal v roku 1947 Dr. Slabeyciusa do Londýna, aby sa vyškolil v anestézii, vrátil sa po dvojročnom pobyte, ale anestézii sa nevenoval.
MUDr. Tomáš Kadlic pôvodne začal pracovať na patológii, k nej a vôbec k medicíne ho priviedol strýko prof. Šubík, patológ, predstaviteľ katolíckej básnickej moderny. T. Kadlic sa po 2. svetovej vojne začal v rámci chirurgie venovať klinickej anestéziológii na pracovisku prof. Čárského.
Pod jeho vedením sa sformovala skupina lekárov, „nadšencov“ pre anestéziológiu – Buroš M., Ondrouchová D., Balla A., Knotz F., Mešková M., Kapustik Š.
Tomáš Kadlic v roku 1952 získal kvalifikáciu z anestéziológie, roku 1962 habilitoval a v roku 1967 založil Kliniku anestéziológie a resuscitácie ILF v Bratislave. Bola to prvá Klinika anestéziológie a resuscitácie v Československu. V nasledujúcich desaťročiach predstavovala výučbovú bázu pre odbor anestéziológia, resuscitácia a intenzívna medicína. Na tejto pôde získalo kvalifikáciu z anestéziológie a resuscitácie viac než 900 lekárov. Jej význam a prínos pre slovenskú anestéziológiu čaká zhodnotenie.
V roku 1966 zásluhou prim. MUDr. Antona Lučanského, dlhoročného predsedu Slovenskej spoločnosti anestéziológie a resuscitácie a jedného z prvých kandidátov v odbore anestéziológia, sa otvorilo prvé lôžkové oddelenie anestéziológie a resuscitácie v Prešove.
Tretím kryštalizačným jadrom je pražské. Zdrojom poznania sa stali školiace akcie v Prahe, viedli ich Lev Spinadel a Hugo Keszler. Obidvaja pôsobili počas druhej svetovej vojny v anglickej armáde, do Československa priniesli základy anestéziológie.
Predovšetkým to bol demobilizovaný „britský lekár“ Lev Spinadel, ktorý slúžil v armáde ako anestéziológ, zúčastnil sa bojov počas 2. svetovej vojny v Severnej Afrike. Vzdelanie získal v kolíske anestézie u Sira MacIntosha a Freedy Bannisterovej.
Vývoj v Československu po druhej svetovej vojne diktovali títo dvaja zanietení lekári inšpirovaní anglickou školou, preto právom hovoríme o vplyve anglickej školy na rozvoj československej anestéziológie.
Vojenské zdravotníctvo vytvorilo v tomto období podmienky pre klinický rozvoj anestéziológie. Najprv v Ústrednej vojenskej nemocnici v Prahe, neskôr ústredná vojenská správa zriadila Druhý vojenský anesteziologický kabinet na Slovensku vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku. Prvým primárom sa stal Mach J.
Odbor sa rozvíjal rýchlo, Praha mala veľkú šancu stať sa európskym kontinentálnym strediskom výuky a vzdelávania, februárový prevrat v roku 1948 vývoj zabrzdil.
Od roku 1950 sa začala postgraduálna výuka a pražská škola pre československých lekárov, ktorí sa mali záujem v anestéziológii špecializovať, sa stala nenahraditeľnou inštitúciou. Položili sa základy odboru a v jeseni v roku 1950 sa uskutočnil prvý celoštátny anestéziologický kurz. Medzi poslucháčmi boli Slováci T. Kadlic a T. Mach. Prvé špecializačné diplomy z anestéziológie získali títo slovenskí lekári: Kadlic (1952), Fizely (1952), Mach (1954), Juhás (1956), Nábělková (1956).
Dynamiku vývoja slovenskej anestéziológie pozitívne ovplyvnila najmä práca Komisie pre anestéziológiu, jej členovia F. Knotz, M. Buroš a D. Ondrouchová (priekopníčka detskej anestéziológie) boli priekopníkmi spoločensko – odborných aktivít začínajúceho odboru.
Kontakty so západoeurópskymi spoločnosťami boli obmedzené, ale napriek tomu I. Skákala a M. Buroš sa zúčastnili študijného pobytu v Kodani a získali špecializačné certifikáty z anestéziológie.
Milan Buroš svoj pobyt v Dánsku plodne využil, nadviazal kontakty a jeho zásluhou prišli na Slovensko významní európski odborníci (Payne, 1963, Nunn, Churchill Davidson, 1965, Mayerhofer, Ruben, 1967, Ribanič, Ostrjež, Mitrovič, 1964).
Rok 1968 bol pre slovenskú anestéziológiu pohromou, stratila sa jedna anestéziologická generácia, veľká časť vyškolených odborníkov emigrovala a rozptýlila sa vo svetovej diaspóre.
Vývoj, ktorý začal v roku 1946, sa nedal zastaviť, formovanie odboru sa uzatvorilo 28. februára 1969 vznikom Slovenskej spoločnosti anestéziológie a resuscitácie. Prvým predsedom sa stal doc. MUDr. Tomáš Kadlic. Jeho cieľavedomosťou, pedagogickým talentom a ako hovorí Ondrej Bohuš, tým, že sa anestézie nevzdal, vytvoril z nej samostatný klinický odbor, v podmienkach slovenskej medicíny ho etabloval. Založil v roku 1967 Kliniku a Katedru anestéziológie a resuscitácie Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov v Bratislave a vychoval novú generáciu odborníkov, v roku 1972 stál pri zrode samostatného klinického odboru anestéziológia a resuscitácia.
Bezkonkurenčnou osobnosťou v sedemdesiatych až osemdesiatych rokoch v odbore bol prim. MUDr. Ondrej Bohuš, predseda SSAR v rokoch 1977-1989. Bol prvým laureátom Kadlicovej medaily za rok 2002.
Vývoj sa ukončil v roku 1998, došlo k naplneniu realizácie prvej koncepcie odboru. Dnes anestéziológia a intenzívna medicína je neodmysliteľnou súčasťou klinickej medicíny. Ťažko si vieme predstaviť, že proces osamostatňovania odboru bol takým zložitým.

Záverom:
Etapy vývoja slovenskej anestéziológie
I. 1945-1952 anglická
II. 1952-1962 osamostatňovacia – formovaním dezintegráciou z chirurgie
III. 1962-1972 anestéziologická – sformoval sa samostatný medicínsky odbor anestéziológia a resuscitácia
IV. 1972-1998 1. koncepcia odboru anestéziológia a resuscitácia
V. 1998 – 2. koncepcia odboru anestéziológia a intenzívna medicína

Vznik a formovanie Slovenskej spoločnosti anestéziológie a intenzívnej medicíny
Významné dátumy:
8.12.1951: Rozhodnutie výboru Chirurgickej sekcie ČLS JEP zriadiť Anestéziologickú komisiu
16.5.1952: Ustanovujúca schôdza Anestéziologickej komisie – Olomouc
8.12.1960: Založenie Anestéziologickej komisie pri Slovenskej odbočke Chirurgickej sekcie Čs. lekárskej spoločnosti JEP
9.12.1961: Založenie Slovenskej odbočky Anestéziologickej sekcie ČLS JEP
28.2.1969: Založenie Slovenskej spoločnosti anestéziológie a resuscitácie – SSAR
1993: Zmena názvu Slovenskej spoločnosti anestéziológie a resuscitácie na Slovenská spoločnosť anestéziológie a intenzívnej medicíny
1993: Prijatie SSAIM do WFSA a WFICCM

Predsedovia a prezidenti SSAR a SSAIM
1960 – 1961 R. Klima
1961 – 1965 M. Buroš
1969 – 1971 T. Kadlic
1971 – 1973 O. Poláčková
1973 – 1977 A. Lučanský
1977 – 1990 O. Bohuš
1990 – 1995 V. Dobiáš
1995 – 1998 M. Onderčanin
1999 – 2000 M. Májek
2001 – 2015 M. Onderčanin
2015 – R. Záhorec

Prvé oddelenia anestéziológie a resuscitácie v SR
1960: Subkatedra anestéziológie ÚDL Martin pri Katedre chirurgie
1966: ARO NsP Prešov, prim. MUDr. A. Lučanský
1967: Klinika anestéziológie a resuscitácie ILF Bratislava, doc. MUDr. T. Kadlic
1968: ARO NsP Bojnice, prim. MUDr. V. Cmarková
1969: ARO FN Košice – Rastislavová, prim. MUDr. R. Klima