História SSAIM
Kapitoly z knihy História anestéziológie a intenzívnej medicíny na Slovensku, ktorú v roku 2013 zostavili Jozef Firment, Štefan Trenkler, Ondrej Bohuš a Milan Onderčanin.
Kapitola 1: Úvod do histórie slovenskej anestéziológie a intenzívnej medicíny
Ondrej Bohuš, Jozef Firment
Na historických koreňoch vzniká a rozvíja sa každá inštitúcia, ustanovizeň alebo spolok. To platí aj pre náš odbor. Dejiny medicíny sú osobitným vedným odborom, ktorý skúma vývoj lekárskeho poznania a aj praktickej liečiteľskej činnosti. Svojou problematikou a svojím obsahom patria dejiny medicíny do medicíny a sú teda jednou z lekárskych vied. Osobitným spôsobom musia riešiť lekársku problematiku. Predmet svojho skúmania a vysvetľovania musia riešiť v rámci vývoja medicíny ako aj vývoja ľudskej spoločnosti a preto sa predstavujú ako špecifikovaná spoločenská veda. Vychádzajú z historických metód, sledujú vývoj medicínskeho poznania a jeho uplatňovania v spoločnosti, ale aj z aplikácie zdravotníckeho systému v príslušnom historickom období. Preto sú aj historickou vedou.
Vznik nemocníc na Slovensku
História medicíny na území Slovenska je veľmi stará. Mala svoje špecifiká a osobitosti, ktoré boli determinované spoločensko-ekonomickým vývojom. Pri zakladaní nemocníc vo svete (špitálov, lazaretov a iných podobných zariadení) zohrala veľkú úlohu cirkev zakladaním rádov a kláštorov, pri ktorých boli často aj špitále a podobné zariadenia. Epocha kláštornej medicíny sa končí rokom 1130, kedy bol na cirkevnom koncile v Clermonte vydaný mníchom zákaz vykonávať lekársku prax.
Uhorský kráľ Štefan I. (* 979 – † 1038) okolo roku 1000 pozval do krajiny rehoľný rád benediktínov, ktorí mali vo svojej náplni zakladanie rehoľných špitálov a aj liečiteľskú činnosť. Podľa iných údajov to bolo v roku 1095, kedy kráľ Ladislav (* 1045 – † 1095) povolal antonitov (rád sv. Antona) a tí s jeho podporou založili cirkevnú nemocnicu – špitál. Vo svojej náplni mali zakladanie rehoľných špitálov a liečiteľskú činnosť a v roku 1112, z úcty k bývalému dobrodincovi a po jeho svätorečení zasvätili v Bratislave nemocnicu, spolu s kaplnkou, sv. Ladislavovi. On sa stal neskôr patrónom tejto prvej nemocnice a aj neskoršie postaveného kostola. História tohto kostola a nemocnice bola veľmi pohnutá. V priebehu storočí bola niekoľkokrát zničená, vypálená a neskoršie po vpáde Tökölyho vojakov musela byť aj zrúcaná. V roku 1830 sa začalo s výstavbou nového kostola a potom aj Turkami zničenej nemocnice, ktorý ako kostol sv. Ladislava v Bratislave stojí dodnes. Objekt v priebehu storočí slúžil rôznym účelom. Táto nemocnica bola až do 17. storočia jedinou nemocnicou v Bratislave.
Predpokladá sa, že benediktíni začiatkom 11. storočia v Nitre na Zobore založili kláštorný špitál. Od 13. storočia v priebehu ďalších rokov vznikali na území Slovenska mnohé kláštorné a mestské nemocnice (Nitra, Bratislava, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Košice, Trenčín, Trnava, Nová Baňa). Dokonca v roku 1650 vznikla aj štátna nemocnica v Štiavnických Baniach. Devätnáste storočie bolo bohaté na založenie temer dvoch desiatok župných a mestských nemocníc. Detailnejšie historické fakty sú uvádzané u konkrétnych nemocníc v ďalšom texte.
V zlatej knihe o Bratislave sa uvádza, že v roku 1537 ju navštívil polyhistor Philippus Aureolus Paracelsus, vlastným menom Theophrastus Bombastus z Hohenheimu (* 1493 – † 1541). Mimo iného, pracoval aj s éterom, rozpoznal a popísal jeho pôsobenie k utíšeniu bolesti, ale nedospel k poznaniu, že by mohol byť využitý pri chirurgickej narkóze.
Na Slovensku história medicíny mala svoje špecifiká a osobitosti, determinované spoločensko-ekonomickým vývojom, ktorý ju ovplyvňoval na krátku dobu ešte aj po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 a po vzniku Československej republiky. Vtedy došlo k územnému spojeniu dvoch historicky odlišne sa vyvíjajúcich celkov: zemí českých a časti horného Uhorska (Slovenska). Okrem iného sa to prejavilo aj v medicíne. Academia Istropolitana (1467 – 1490) mala skorej význam historický ako praktický a rovnako aj existencia a pôsobenie prvej lekárskej fakulty na území Slovenska (1770 – 1777), ktorá bola založená Máriou Teréziou (* 1717 – † 1780) na pôde jezuitskej univerzity (1635) v Trnave a mala krátke trvanie, len 7 rokov. Potom ju presťahovali do Budína a v roku 1784 do Pešti. V historických zemiach v tej dobe už existovala nespochybniteľná Karlova univerzita (1348) vrátane lekárskej fakulty. To ovplyvňovalo aj absenciu vlastného lekárskeho stavu na Slovensku temer po dobu štyroch storočí. Historickým významom z nášho pohľadu bolo založenie Alžbetínskej nemocnice v Bratislave v roku 1912, ktorá však oficiálne začala pôsobiť až v roku 1918, po skončení 1. svetovej vojny. Na jej pôde vznikla chirurgická klinika, ktorá mala tiež krátke trvanie a v čase rozpadu Rakúsko – Uhorska už nemala nijaký pozitívny význam. 11. júna 1919 bola v Bratislave založená Československá štátna univerzita, ktorú v decembri 1919 premenovali na Univerzitu Komenského. V jej rámci vznikla aj lekárska fakulta.
Z tohto stručného prehľadu vidno v akej situácii sa nachádzalo Slovensko po skončení vojny a v začiatkoch prvej Československej republiky. V 19. storočí, kedy bolo Slovensko rozdelené na župy, sa začínajú zakladať župné nemocnice, ktoré neboli na začiatku prispôsobené na poskytovanie chirurgickej starostlivosti a pôsobili v nich len chirurgovia – ránhojiči. Na Slovensku v 19. storočí vzniklo len jedno nemocničné chirurgické oddelenie a to bolo v Krajinskej nemocnici v Bratislave. Takže hľadať stopy po anestézii hoci aj v rámci chirurgie je veľmi ťažké, ba priamo iluzórne. Určité nepriame dôkazy sa podarilo nájsť v Krajinskej nemocnici v Bratislave, za pôsobenia doc. MUDr. Huga Schmida (* 1852 – † 1912), ako to bude uvedené v ďalšom texte.
Kapitola 2: Rozvoj chirurgie na Slovensku
Ondrej Bohuš, Jozef Firment
Rozvoj chirurgie v druhej polovici 19. storočia bol urýchlený a umožnený tromi určujúcimi poznatkami, ktoré sa v krátkom časovom úseku postupne uviedli aj do praxe. Bez nich by bola chirurgia stagnovala a nebola by sa ďalej rozvíjala. Zhodou priaznivých okolností sa v priebehu krátkych štyridsiatich rokov v prvej a druhej polovici 19. storočia zrealizovali nasledujúce významné kroky. V roku 1807 bola zavedená antisepsa a v rokoch 1799 až 1824 sa robili pokusy (niektoré neúspešné) s oxidom dusným (rajský plyn). Na jeho analgetické vlastnosti upozornil v roku 1799 Humphry Davy (* 1778 – † 1829). Začiatky celkovej anestézie oxidom dusným sa lokalizujú do roku 1824 (Henry Hill Hickman, * 1800 – † 1830) a roku 1844 pri extrakcii zuba (Horace Wells, * 1815 – † 1848). Prvá verejne prezentovaná éterová narkóza bola vykonaná 16. októbra 1846 zubným lekárom Williamom Thomasom Greenom Mortonom (* 1819 – † 1868) v Bostone, USA. Aj keď sa všeobecne prezentuje, že prvá anestézia éterom bola vykonaná W. Mortonom pri operácii submandibulárnej žľazy, nebolo tomu tak. Táto anestézia bola verejne prezentovaná, preto sa aj najimpresívnejšie vryla do pamäti ľudstva. Historické pramene však uvádzajú, že niekoľko mesiacov pred touto udalosťou – anestéziou Mortonom, vykonal anestéziu éterom už v januári 1842 W. Clarke. Operačným zákrokom bola extrakcia zuba. Dňa 30. marca 1842 C. W. Long v anestézii éterom vykonal excíziu cysty a W. Morton extrakciu zuba vykonal už aj 9. septembra 1846. Ostatným krokom bolo zavedenie sterilizácie v roku 1880.
Nespochybniteľnou nutnosťou ďalšieho pokroku v chirurgických disciplínach bola teda anestézia, ktorá vzišla z chirurgie, bola jej neoddeliteľnou súčasťou. Anestézia v ďalšom období dopomáhala aj k ďalšej diferenciácii odboru. Jej rozvoj sa začiatkom minulého storočia mohol vykonávať len za určitých podmienok, pričom žiadna z nich nesmela chýbať. Bola to existencia nemocnice s odborným oddelením, na ktorom sa môžu vykonávať operačné výkony. V tej dobe to bola chirurgia, resp. pôrodnica, ďalej možnosť disponovať potrebnými farmakami a mať príslušné personálne vybavenie.
Na Slovensku v tom vývinovom období pracoviskom, ktoré spĺňalo tieto podmienky bola Krajinská (župná) nemocnica v Bratislave. Nemocníc najrozličnejšieho druhu bolo v tom čase na Slovensku temer tridsať – kláštorné, mestské, župné, štátne, súkromné, vojenské, cirkevné. Väčšina z nich, nebola schopná ani z odborného hľadiska a ani svojou kapacitou zvládnuť požadované úlohy. Všetky sa zameriavali prevažne na liečbu interných ochorení a v niektorých sa čiastočne vykonávali menšie chirurgické výkony, napr. incízie abscesov alebo repozície zlomenín. Ošetrovateľskú starostlivosť zabezpečovali rádové sestry. Názvy nemocníc nevyjadrovali ich odborné zameranie a obvykle sa označovali podľa ich zriaďovateľa alebo zakladateľa. Tak napr. v Komárne bola v roku 1880 rozhodnutím mestskej rady zriadená v priestoroch bývalej sódovkárne Ľudomilná verejná nemocnica (Emberszeretet Köszkórház Komárom).
V štátnej Krajinskej (župnej) nemocnici v Bratislave bol na chirurgickom oddelení primárom od roku 1884 doc. MUDr. Hugo Schmid (* 1852 Gödöllő, Maďarsko – † 1912), ktorý bol priekopníkom Listerovej metódy antisepsy ako aj priekopníkom chirurgickej liečby apendicitídy na Slovensku. Dňa 13. júla 1903 vykonal prvú appendektómiu ako chirurgickú liečbu zápalu červovitého prívesku, ktorá sa tu dovtedy nevykonávala. Vykonal celkom 26 appendektómií a je predpoklad, že tento výkon sa robil v znecitlivení (celkovom?).
Kvôli historickej pravdivosti, vyváženosti a objektívnej informácii, treba spomenúť, že v Bratislave existovala od roku 1885 škola pre pôrodné asistentky – Prešporská uhorská babská škola (A Pozsonyi Magyar Király Bábaképezde), ktorá mala aj posteľové oddelenie. Primárom v nej bol MUDr. Dezider Velits (* 23. 6. 1860 Kluž – † 1921 Bratislava), ktorý pochádzal zo Sedmohradska. Jeho priezvisko naznačuje, že jeho rod mal korene na Slovensku v Turčianskej stolici v dedinke Lázsófalva (Lazisko). Po vzniku lekárskej fakulty Alžbetínskej univerzity bol menovaný univerzitným profesorom a riaditeľom Krajinskej nemocnice a prednostom ženskej kliniky. Doc. MUDr. H. Schmid na svojom oddelení asi v roku 1890 a MUDr. D. Velits 3. augusta 1891 vykonali prvé dva úspešné cisárske rezy na Slovensku tzv. Sägerovou operáciou. Säger navrhol ukončiť cisársky rez suturou maternice. Dovtedy sa maternica nesuturovala a tomu zodpovedajúci bol aj výsledok operácie.
Možno predpokladať, že tieto operačné výkony sa museli robiť v znecitlivení. Nezodpovedanou zostáva otázka, či to bolo miestne znecitlivenie alebo celkové (dietyléter) znecitlivenie. Ak sa použil dietyléter ako anestetikum, tak sme za českými zemami zaostávali temer o polstoročie. Zaujímavé by bolo aj poznanie, v akom znecitlivení prof. MUDr. Ján Kňazovický (* 1893 – † 1987) urobil suturu poraneného srdca v Košiciach v roku 1930. Ani o jednej z troch vyššie uvedených operácií sa nezachoval písomný záznam. Pokroky v chirurgických odboroch a špeciálne v chirurgii si nevyhnutne vyžadovali rozvoj anestézie. Tieto disciplíny sa vzájomne prelínajú, závisia jedna od druhej. Anestézia vznikala v lone chirurgie, ale jej osamostatňovanie nebolo bezproblémové a jednoduché. Ak boli vyššie spomenuté operačné výkony na svoju dobu jedinečné – a vykonané v celkovom znecitlivení – aj tak sme boli na Slovensku v porovnaní s historickými zemami temer 40 rokov pozadu. V českých zemiach už 7. 2. 1847 (114 dní po Mortonovej úspešnej aplikácii éterovej anestézie) člen rádu Milosrdných bratov František Celestýn Opitz (* 1810 – † 1866), v dnešnej nemocnici na Františku v Prahe po predchádzajúcich pokusoch na zvieratách a na dobrovoľníkoch, vykonal prvú éterovú anestéziu.
Okrem historických daností existovali aj objektívne príčiny, ktoré tomu bránili. Na ilustráciu si dovolíme citovať z publikácie Momenty z dejín slovenskej chirurgie, kde sa v úvode píše:
„Pri exaktnom posudzovaní repertoáru chirurgických výkonov v období od čias najstarších nemocníc do konca 19. storočia bola najväčšou prekážkou praktická neexistencia autentických operačných záznamov a ťažká dostupnosť niektorých archívnych materiálov nemocníc tej doby. Preto v kapitole o tejto dávnej histórii je viac informácií o ľuďoch, ktorí sa chirurgii venovali (v tej dobe bola aj lumbálna anestézia, resp. lumbálna punkcia operačným výkonom) ako o operačných výkonoch, ktoré urobili a ktoré nezaznamenávali. Ešte aj začiatok 20. storočia je pre väčšinu chirurgických pracovísk dobou „predarchívnou“. Operačné knihy neexistujú, sú zničené, alebo sa stratili. Z minulého storočia sa zachovali operačné knihy len na jednom chirurgickom pracovisku a to v Topoľčanoch, dokonca z roku 1886. Žiaľ, asi bývalo zvykom, že meno a vek pacienta sa nezaznamenávali a už spôsob alebo druh anestézie vôbec nie. Písal sa len výkon, diagnóza, dátum výkonu a meno operatéra. Boli to menšie výkony ako punkcie, extirpácie, incízie, reamputácie. Alebo sa robili operačné výkony bez anestézie? Prokain ešte nebol syntetizovaný, ale dietyléter už predsa existoval!“
Zaznamenávanie druhu anestézie alebo názov použitého anestetika a meno anestéziológa nemôžeme vo vtedy existujúcej situácii očakávať, až na vzácne výnimky, ako to bolo v už spomínaných Topoľčanoch. Neskôr do operačných kníh chirurgovia zaznamenávali poznámku – narkóza, event. aj meno narkotizéra.
Búrlivý rozvoj svetovej chirurgie koncom 19. storočia (appendektómie, resekcie žalúdka, cholecystektómie, hernioplastiky a i.) si vyžadoval aj adekvátne znecitlivenie a podnecoval chirurgov, ak chceli držať krok so svetovou chirurgiou, aj k rozvoju anestézie. Chirurgia na Slovensku zaostávala začiatkom 20. storočia za svetom asi o 20 – 25 rokov. Pravdepodobne sa to v plnej miere týkalo aj anestézie. Úrovni chirurgie zodpovedala aj úroveň anestézie.
Zdroj: Firment J., Trenkler Š., Bohuš O., Onderčanin M.: História anestéziológie a intenzívnej medicíny na Slovensku, 2013. Publikované so súhlasom autorov.